S batohom a mikrofónom cez hory

Možno viete, možno nie, podcasty nahováral 11-ročný Vladko, ktorý sa k tejto „práci“ nedostal náhodou. Sám má prechodené množstvo chát a v Tatrách sa celkom dobre vyzná.

Vráťme sa na začiatok. Aj pri podcastoch platí, že príprava je dôležitá. Preto sme si urobili zoznam chát, o ktorých budeme hovoriť. Môžu za to Monika s Peťou, tento zoznam sa potom menil len minimálne, čo je úspech. Peťa pripravovala texty k jednotlivým chatám, Monika chystala podklady (to už je zase pondelok?). Telefonáty, e-maily, dolaďovanie detailov, podcasty nahovára dieťa, musí to byť také, aby mu poslucháči verili.

Priestor sme nechali aj Vladkovi. Na svojich túrach v Tatrách sa pýtal chatárov, neváhal čakať aj niekoľko hodín, kým budú mať čas. Iný človek by to dávno vzdal, ale on nie. Málokedy sme mu sekundovali pri rozhovoroch. Nahrával na tradičný diktafón, žiadny mobil, potom sme to prepísali. Na Zbojníčku vyšiel v priebehu štyroch mesiacov hneď dvakrát a na Kamienku v Nízkych Tatrách tiež. Najviac sa mu páčilo, že na Kamienke mu chatárka Miška dala druhýkrát buchty zadarmo, lebo sa jej páčil podcast.

Pred samotným nahrávaním sa vždy stretla Peťa s Vladkom a nacvičovali. Kde to bude veselšie, kde smutnejšie, kam príde pauza a naopak, kde bude viac slov... Vladkov papier s textom sa zaplnil rôznymi poznámkami, značkami, podčiarknutými vetami. Ale vyznal sa v tom, väčšinou.

A potom hurá do štúdia v trojici Peťa, Jaro a Vladko. Žiadne zbytočné čakanie, išlo sa rovno na vec. „Milí nielen turisti a turistky,“ tak sme vždy začínali. Vladko hovoril a Peťa mu dávala rady, ako to má byť správne. Niektoré pasáže sa podarili na prvýkrát, niektoré sme museli opakovať, aby sme sa dostali k požadovanému výsledku. Pravidelnou praxou bolo aj to, že prvý odstavec sme nahrali nakoniec ešte raz. To už bol náš spíker rozrozprávaný a väčšinou sme použili práve tú verziu úvodu, ktorú sme nahrali na konci.

Občas sme zobrali do štúdia aj Vladkovho mladšieho brata Petríka. On nenahrával, len tam s nami bol. Musel byť vtedy ticho, čo pre neho nebola vždy jednoduchá úloha. Niekedy si ľahol a kotúľal sa po koberci. Táto činnosť nebola hlučná a trochu sa odreagoval.

Za jeden z najväčších zážitkov počas tejto série podcastov môžeme považovať Vladkov a Petríkov výstup na Zbojnícku chatu, ktorý s nimi absolvoval známy televízny moderátor Janko Tribula. Skúseného spravodajcu z Tatier zaskočila kondícia chalanov, naháňali sa, guľovali. Mama Monika už len tŕpla, čo sa v najbližšej chvíli stane. Všetko ale dobre dopadlo, odniesli si veľa zážitkov a rozhovor s Jankom, ktorý sme zaradili do série podcastov o Tatrách, pretože tam dokonale pasuje. Vzniklo nové kamarátstvo, ktoré stále trvá.

Treba uznať, že Vladko sa z týždňa na týždeň zlepšoval, dokonca podrástol, museli sme mu zvýšiť stojan s mikrofónom. Nahrávanie prvých podcastov trvalo tak hodinu, potom to už bolo okolo 40 minút a často aj kratšie. Nahrávací čas však nie je taký dôležitý ako výsledok, aj ten sa posúval k lepšiemu. Boli chvíle, kedy to išlo lepšie, inokedy sme sa museli pasovať s komplikovanými slovami. Takú „nocľaháreň“ sme nahrali až na asi desiaty pokus. Ale Vladko je skúsený podcaster, poradil si, napil sa vody, trochu sa skoncentroval, a pokračovalo sa ďalej. Skúste si pustiť prvý a niektorý z posledných podcastov tejto série, je to zaujímavé porovnanie.

Po nahrávacej session prišla práca pre Jara. Zostrihať nahratý materiál, vybrať najlepšie pasáže, spojiť ich do jedného celku podľa dopredu pripraveného textu. Najlepšie je pustiť sa do toho čo najskôr, kým má človek viacero úsekov v pamäti. Zo zvukovej banky treba vybrať zvuky, ktorými podfarbujeme atmosféru podcastu. Aby ich bolo tak akurát – ani málo, ani príliš veľa.

Z hotovej nahrávky sme vždy vybrali zaujímavé vety, ktoré sme použili ako upútavku. Ivka k nej urobila animáciu, ktorá sa sledovateľom, podľa ich reakcií, páčila. Mala vždy 30 sekúnd, bola podfarbená dynamickou hudbou a dávali sme ju na sociálne siete ako story deň pred zverejnením podcastu. Tak to bolo každý týždeň.

Posledným krokom bolo „vysielanie“. Tak sme to volali, bolo to vlastne živé streamovanie na Facebooku, kedy sme púšťali podcast aj s obrazovou stopou, a to bola práca pre Romana a Ľuda. „To už je zase štvrtok?“ pýtal sa vždy Roman. Raz Ľudo nebol v práci, Roman nevedel presne, aký je deň a začal „vysielať“ o 10 minút neskôr, ale všetko dobre dopadlo.

Potom sme už len sledovali spätnú väzbu od poslucháčov. Vždy nás potešilo, keď niekto napríklad napísal, že bol pred pár dňami na tej istej chate, o ktorej sme hovorili, a má odtiaľ veľa pekných zážitkov.